(seminárna práca z predmetu "Filozofia médií" - 2007/08)V tejto práci sa pokúsim stručne načrtnúť pomerne málo známe historické pozadie vývoja postoja úradov a verejnosti k marihuane a psychotropným látkam všeobecne. Tento známy-neznámy historický proces je typickým príkladom mediálnej konštrukcie reality.
Napriek značným výkyvom, je pohľad spoločnosti na psychotropné látky totiž ešte vždy z veľkej časti formovaný mnohými mediálnymi konštruktmi, ktorých pôvod siaha do čias americkej mediálnej propagandy zo začiatku minulého storočia. Práve v tom období vznikol v USA Federálny úrad pre narkotiká (neskôr Drug Enforcement Administration), ktorý postavil marihuanu na úroveň ostatných narkotík a postupne vďaka politickému a kultúrnemu vplyvu USA presadil podobný štandard aj v ostatných štátoch sveta.
Marihuana (Mexické konope, latinsky Cannabis) pochádza z oblasti južnej Ameriky, kde jej tradície spájané z náboženstvom prežívali po mnoho storočí. Začiatkom 20. storočia sa však postupne začala dostávať na sever, kam ju počas krízy, vtedy ešte celkom legálne priniesli mexickí robotníci, aby si tak zľahčili dni naplnené ťažkou a slabo platenou prácou. Postupom času sa stala „tráva“ (hemp) bežnou súčasťou života nielen amerického juhu.
Krvilačné monštrá z juhu
Za náhlou a radikálnou kriminalizáciou tejto drogy možno skôr než skutočnú hrozbu tejto substancie vo svetle dnešných dôkazov vidieť celkom iné javy. Jedným z nich bola v tom čase veľmi aktuálna nacionalistická rétorika. Marihuana bola na rozdiel od alkoholu drogou cudzou, čo v tej dobe znamenalo samo o sebe hrozbu. Tieto predsudky od počiatku živili rôzne vymyslené príbehy o farmároch čo sa po fajčení „cudzáckej buriny“ menili na „nadľudské krvilačné monštrá “ (El Paso Times, 1915). Vďaka podobným tvrdeniam „očitých svedkov“, ktoré vždy majstrovsky nafúkla miestna tlač, bolo v roku 1914 prijaté historicky prvé lokálne nariadenie v súvislosti s marihuanou - El Paso Ordinance. Dalo by sa však povedať, že v tomto prípade išlo skôr o zámienku, ktorá mala slúžiť ako nástroj kontroly imigrantov, než o boj proti droge samotnej.
Za počiatok skutočného boja proti marihuane možno považovať až obdobie alkoholovej prohibície, počas ktorej bol založený Federálny úrad pre narkotiká (Federal Beaurou Of Narcotics). Paradoxne úrad nepatril medzi poriadkové orgány, ale spadal do kompetencie ministerstva financií a jeho prvým šéfom sa stal Harry J. Anslinger, ktorého meno zohráva kľúčovú rolu v celej histórii kriminalizácie marihuany. Anslinger po celý život zastával politiku nulovej tolerancie voči všetkému „neamerickému“ a svoj osobný postoj, neraz staval nad fakty. Niektoré zdroje uvádzajú pôvod jeho nejasného a náhleho prechodu do prudkej ofenzívy voči marihuane v spätosti s ekonomickými záujmami vo firme DuPont. Táto firma držala monopol na výrobu syntetických vlákien pre ktoré bolo konopä nie najsilnejšou, ale zato najľahšie napadnuteľnou konkurenciou. Toto tvrdenie podporuje okrem iného aj fakt, že Anslingera menoval do úradu majiteľ Mellon Financial Corporation, ktorá ovládala finančné toky vo firme DuPont.
Nech už boli pohnútky šéfa FBN akékoľvek, do boja s touto „novou hrozbou“ sa pustil skutočne výdatne. V spolupráci s mediálnym magnátom a „otcom bulváru“ Williamom Randolphom Hearstom, ktorý v tej dobe vlastnil 22 denníkov, povýšil boj proti marihuane na celonárodný problém. Pod jeho menom sa pravidelne objavovali články informujúce o tých najbrutálnejších zločinoch, ktorých páchateľmi boli osoby pod vplyvom marihuany.
„Celá rodina bola zavraždená mladistvým narkomanom na Floride. Keď policajti vstúpili do domu, cítili sa ak ona jatkách. Mladík sekerou zabil svojho otca, matku, dvoch bratov a sestru. Pravdepodobne bol pod vplyvom. Nespomínal si, že vykonal niekoľkonásobnú vraždu. Známi ho poznali ako zdravého, sporiadaného a prevažne plachého chlapca, ktorý sa teraz žalostne pomiatol. A vieme prečo. Chlapec sa priznal, že zvykol s kamarátmi fajčiť niečo čomu vraveli „muggles“ – ako deti nazývajú marihuanu.“
Podobne poňatých skutočných príbehov sa už v prvých rokoch dorgovej represie objavovali stovky. „Seriózna tlač“ ako ju poznáme dnes vtedy ešte neexistovala vôbec a tak emócie boli hlavným artiklom, ktorý predával.
"Dvaja Negri uniesli štrnásťročné dievča a držali ho dva dni pod vplyvom marihuany. Po zotavení sa zistilo, že má syfilis."
Časté boli aj narážky na vtedy populárne rasové motívy, ktoré u značnej časti americkej verejnosti vyvolávali prudké emócie. Sám Anslinger tiež s obľubou používal delenie hudobníkov na dobrých a jazzových, ktorí boli zväčša čiernej pleti a vo svojich kluboch počas prohibície holdovali marihuane.
Pomätení synovia a frivolné dcéry sporiadaných občanov
Okrem pravidelných antidrogovo štylizovaných tlačových správ zohrali hlavnú úlohu tiež nespočedtné fiktívne prípehy, ktoré mali svoje stále zastúpenie v rozhlasovom vysielaní. Klasický formát v tej dobe zahŕňal rozhlasovú hru s aristotelovsky presným obsahovým rámcom (nevinné dieťa stretáva dealera a od toho momentu je všetko zlé v jeho živote priamym dôsledkom tohto osudového stretnutia) doplnenú besedou s renomovanými odborníkmi varujúcimi pred zhubným následkami. Vďaka takejto podpore médií sa administratíve podarilo presvedčiť časť spoločnosti, že marihuana musí byť bezpodmienečne postavená mimo zákon. Na konci alkoholovej prohibície sa k novej filozofii „vojny proti drogám“ hlásilo deväť štátov USA.
S ďalším rozvojom tabloidovej tlače a predovšetkým s nástupom nových médií sa otvorili aj nové možnosti propagandy. Histéria, dnešnými odborníkmi nazývaná „Reefer madness“, ktorá urobila z marihuany verejného nepriateľa číslo jeden začala naberať na obrátkach. Po neustálom bombardovaní šokujúcimi správami v tlači prišiel na rad Hollywood. Práve tu si našiel po medializovaných drogových (hlavne kokainových) škandáloch hereckých hviezd svoje miesto nový kódex pre natáčanie filmov, ktorý prinášal masívnu cenzúru a predpisoval správny pohľad na každú kontroverznejšiu tému, predovšetkým vo vzťahu výchove americkej mládeže.
Už vo filmoch ako Reefer Madness (1936), Marihuana (1936) alebo Assasin Of Youth (1937) tak máme možnosť sledovať ďalší posun v marihuanovej mytológii. Krvilačné beštie postupne nahradili záchvaty, nepríčetnosť a sexuálne orgie prichádzajúce s prvým jointom.
Na striebornom plátne sa stále častejšie ukazovali najrôznejšie stavy šialenstva privodeného marihuanovým dymom – od psychopatického smiechu, cez zmenu osobnosti, stratu zábran až po úplnú stratu kontroly. Film Reefer Madness, rozprávajúci varovný príbeh troch „dealerov“, ktorí postupne privedú skupinu teenagerov k závislosti na marihuane, divokých párty a jazzovej hudbe, bol pôvodne natočený pod názvom „Tell Your Children„ a financovala ho cirkev. Neskôr ho znovu zostrihal a premenoval na pútavejší názov Dwain Esper, autor podobne ladeného filmu Marihuana. Pochopiteľne, že nejeden z desiatok podobne „autentických“ príbehov bol priamo inšpirovaný Anslingerovou sériou článkov s názvom „Gore File“.
Propagačné filmy podporujúce kampaň za „State narcotic act“ splnili účel. K jeho dodržiavaniu sa zaviazali aj zvyšné štáty USA. Čo viac, vystrašená verejnosť zo strachu pred skazou americkej spoločnosti žiadala akciu. A tak 14. júna 1937 prezident Rooswelt podpisuje „Marihuana Tax Act“ – nariadenie, ktoré povoľuje držbu marihuany len na potvrdenie, ktoré malo stáť jeden dolár. Trik bol v tom, že takéto potvrdenia nikto nevydával a tak sa stala marihuana prakticky ilegálna. Nasledovala tvrdá prohibícia, ktorá začala postupne zapĺňať väznice, no paradoxne užívanie drogy vôbec neznížila.
Prvé vytriezvenie
Jedným z prvých verejných činiteľov, ktorý otvorene prejavil svoj nesúhlas s argumentáciou vedúcou ku kriminalizácii marihuany ako aj jej následkami bol republikánsky starosta New Yorku Fiorello Henry LaGuardia, ktorý požadoval vedecké dôkazy. Na jeho podnet vznikla v roku 1939 komisia z 31 nezávislých vedcov medicínskej akadémie, ktorá 5 rokov testovala účinky marihuany na správanie človeka. Dospela k záveru, že fajčenie marihuany nespôsobuje závislosť, násilné, či protispoločenské správanie, neviazané sexuálne orgie a nemení ani základné osobnostné črty.
FBN okamžite začal vyvíjať snahu o zdiskreditovanie správy LaGuardiovej komisie a tiež zastavil akékoľvek ďalšie výskumy. Nasledovalo zatknutie niekoľkých hereckých hviezd Hollywoodu a ďalšie sprísnenie filmárskeho kódexu, ktoré dalo Anslingerovi priamu kontrolu nad každým scenárom spomínajúcim drogy. Všetky filmy s „nesprávnym posolstvom„ boli jednoducho zakázané a sám Anslinger si zahral neohrozeného komisára bojujúceho proti pašerákom vo filme To the Ends Of The Earth (1948).
Červené brány pekla
Koncom štyridsiatych rokov sa začal prudko rozvíjať trh s tvrdšími narkotikami – predovšetkým s heroínom. Práve „zázračný liek“ a až neskôr odhalené zhubné dôsledky jeho užívania dali starnúcemu Anslingerovi do rúk ďalší nástroj v boji s marihuanou. Keďže škodlivosť samotného užívania marihuany bola už dôveryhodne spochybnená, pokúsil sa pripísať jej škodlivé účinky tvrdších drog, ku ktorým mala byť priamym schodom. Tento prístup dokonale ilustruje napríklad film Drug Adict (1951), ktorý popisuje príbeh slušného mladíka, ktorý takmer zomrel kvôli marihuane. Konkrétne tak, že ju raz vyskúšal, po určitom období začal brať heroín a dva týždne nato v opitosti odbil hrdlo pivnej fľaše, z ktorej sa napil, čím si privodil poranenia ústnej dutiny, s ktorými ho previezli do nemocnice.
Práve onen argument „vstupnej brány“ dodnes zaznieva z úst mnohých odporcov legalizácie, hoci už pôvodná správa z roku 1944, ako aj desiatky ďalších podmienenosť neskoršieho užívania tvrdých drog fajčiarmi marihuany popierajú. V období päťdesiatych rokov mal však nevídanú váhu, keďže rozbiehajúca sa studená vojna nedovoľovala žiadnemu politikovi tolerantnejší prístup. Heroín pochádzal z ópia a ópium z červenej Číny, vďaka čomu bola vopred jasná aj otázka oficiálneho postoja k marihuane. V atmosfére strachu z toho, že komunisti plánujú zdrogovať Ameriku boli na Anslingerov návrh prijaté dve ustanovenia. V roku 1951 Truman podpísal Boggs Act, sprísňujúci tresty za prechovávanie drog a o päť rokov neskôr Eisenhover schválil Narcotic Control Act zrovnoprávňujúci marihuanu s heroínom a ostatnými opiátmi. Za držanie hrozil trest 2-10 rokov bezpodmienečne a v niektorých regiónoch dodatočné tresty (napr. v štáte Georgia trest smrti).
Okrem toho ešte dva roky pred odstúpením z funkcie Anslinger dokázal v roku 1961 vďaka silnému vplyvu USA presadiť na pôde OSN schválenie „Single Convenction On Narcotic Drugs“, ktorá určovala rovnaké pravidlá boja proti drogám pre vyše sto členských štátov Spoločenstva národov.
Odkvitnutá revolúcia
Marihuana sa však napriek, alebo možno vďaka kriminalizácii stávala stále populárnejšou a v šesťdesiatych rokoch neslúžila už len k zábave a relaxu, ale stala sa jednoznačným symbolom vyjadrujúcim určitý postoj. Predovšetkým šlo o nesúhlas mladých ľudí s vládnou politikou, ktorá sa tou dobou točila okolo invázie amerických vojsk vo Vietname. Fajčenie marihuany bolo pre svoje euforické a sedatívne účinky protikladom násilnej povahy vojny a okupácie. Vzniklo hnutie hippies, založené na láske, pasívnom odpore, psychoaktívnych látkach a hudbe. Tento silný vzťah marihuany a umenia sa prostredníctvom médií šíril do celého sveta.
Anslingera na poste šéfa FBN v roku 1963 nahradil Henry Giordano, ktorý po rokoch rodičovskej represie vsadil na kampaň určenú primárne užívateľom drogy. Varovala mladých, že ak budú fajčiť trávu stanú sa z nich disfunkční, nemotivovaní chudáci. Krátko nato bol za prezidenta zvolený Richard Nixon, známy svojím tvrdým postojom voči všetkému, čo nebolo „americké“. Do tohto obdobia sa datuje aj najväčšia nemilitantná operácia armády, ktorá mala za úlohu zastaviť marihuanu prichádzajúcu z Mexika po cestách. V tej dobe však už väčšina zásielok putovala vzdušnou cestou a napriek neustálym zatíkaniam a raziám v kluboch marihuana získavala na obľube. Každoročne skončilo za mrežami zhruba 10 000 mladistvých, ktorým žiaľ zväčša viac uškodil záznam v registri trestov, než droga samotná. Zákon sa stával neefektívnym a samotné médiá začali volať po zmene.
Medzičasom sa rozbehlo pátranie po vedľajších efektoch fajčenia marihuany, ale neboli zistené žiadne závažné riziká, pre ktoré by mala byť marihuana postavená mimo zákon. Potvrdila to aj komisia pod vedením Raymonda P. Shafera z marca 1972, ktorá odporúčala zrušenie trestov za držanie marihuany a prechod k iným formám odrádzania užívateľov od jej fajčenia. Nixon správu komisie ani neotvoril a namiesto toho zrušil Federal Beaurou Of Narcotics a nahradil ho úradom na boj s drogami – Drug En forcement Administration (DEA).
V sedemdesiatych rokoch sa okruh užívateľov marihuany postupne rozšíril aj na rodičov zo stredných tried, ktorí si ňou spríjemňovali voľný čas po práci, podobne ako to robili doteraz pohárikom Martini. Ženy dokonca začali experimentovať s marihuanou v kuchyni a na posedeniach s priateľkami konzumovali „veselé“ koláčiky. Množstvo uznávaných a spoločensky rešpektovaných ľudí postupne verejne priznalo užívanie marihuany a situácia okolo prohibičného zákona naberala na absurdite. 93% zatknutých bolo predvedených za držanie marihuany a len 7% za jej predaj.
Symbolom tohto obdobia sa stal John Sinclair, ktorý bol odsúdený na 10 rokov za dve marihuanové cigarety (tento incident inšpiroval Johna Lenona k napísaniu známej piesne Ten For Two). Ako prvé sa k akcii odhodlalo študentské mesto Ann Arbor v štáte Michigan, ktoré bolo už predtým sídlom mnohých organizácii usilujúcich o dekriminalizáciu. V roku 1972 na lokálnej úrovni čiastočne legalizovalo držanie marihuany. O rok neskôr ho nasledoval celý štát Oregon podpísaním nariadenia Oregon Decriminalization Bill, zaručujúceho právo držby marihuany pre vlastnú spotrebu, ale nie jej predaj. Po nechvalne známych udalostiach, svetu známych ako bohato medializovaná kauza „Watergate“ bol Nixon nútený rezignovať a jeho nástupca narazil hneď v najbližších voľbách na nečakane zdatného oponenta v osobe Jimma Cartera. Jedným z bodov volebného programu bola aj dekriminalizácia marihuany. Štyri roky po dekriminalizácii v Oregone, napriek očakávaniam spotreba marihuany nestúpla a pridalo sa ďalších desať štátov. Zdalo sa, že cesta k ukončeniu prohibície je voľná.
Marihuana sa postupne dostala do médií a stratila svoj punc „smrteľnej hrozby“. Koncom sedemdesiatych rokov bolo bežným javom, že televízne show parodovali protidrogovú propagandu zo začiatku storočia. (Napríklad Chewy Chase „pomáhajúci“ FBI tým, že vo svojej talkshow žiada divákov, aby akúkoľvek marihuanu pre istotu okamžite poslali na jeho adresu). Nasledovalo však niekoľko mediálnych afér. „Quaaludová aféra“ a „Šnupanie kokainu“, po ktorom musel odstúpiť Carterov zástupca opäť zmenili pohľad verejnosti a jej zástupcov na otázku akýchkoľvek drog.
Plnou parou vzad
Americké volebné kyvadlo sa opäť prehuplo do konzervatívnej fázy a s tým samozrejme odišli všetky legalizačné plány. Novozvolený prezident Regan sa dokonca nechal počuť, že „marihuana je pravdepodobne najhoršia droga, pretože sme ešte stále neobjavili jej vedľajšie účinky.“ Nasledovala kampaň Povedz nie (Just Say No) organizovaná jeho ženou. Jej sprievodnými znakmi boli monitorovanie verejných priestranstiev a testovanie štátnych zamestnancov. Krátko nato boli prijaté dve verzie Anti-Drug Abuse Act (v roku 1986 a 1988), sprísňujúce okrem iného aj tresty za držanie marihuany.
V nastolenom trende pokračoval George Bush st. a prekvapivo aj demokrat Bill Clinton, ktorý verejne priznal, že marihuanu vyskúšal, ale vraj nešlukoval. Práve počas jeho neslávnym odhalením ukončeného pôsobenia vo funkcii prezidenta bolo v USA za držanie marihuany zatknutých okolo štyroch miliónov ľudí (čo je mimochodom viac, než za ktoréhokoľvek predchádzajúceho prezidenta).
Doba sa však rýchlo mení a posledné roky prinášajú výrazný posun vo vnímaní marihuany. Odrastá generácia, ktorá si túto drogu spája len s negatívnymi informáciami z druhej ruka a tráva sa tráva bežným artiklom trhovej ekonomiky. Dokonca politická situácia priamo v Amerike smeruje k pomerne radikálnemu odklonu od dnes celosvetovo nepopulárnej republikánskej vlády pevnej ruky, čo bude zrejme časom znamenať aj zvolnenie v drogovej problematike, ktoré sa čoskoro premietnej aj vo zvyšku sveta. Vo všeobecnosti je ťažké povedať či je pre spoločnosť lepšie jedno, ale bo druhé. Je však nadmieru jasné, že médiá nemajú najmenší problém zabudnúť na všetky doterajšie obavy a začať s horlivou obhajobou ústavného práva na jointa, ktorej prejavy opäť potiahnu ďaleko za hranicu objektívneho spravodajstva.
